[ part II ]

V mestečku Midyat sme sa zastavili v malom zámočku (iné slovo pre to asi nenájdem) a ochutnali sme miestne vína (vidieť po takom čase obchod s alkoholom bol zážitok ). Skoro sme chytili infarkt, keď na nás uprostred námestia vyletela zo smetiaka sliepka, ale to asi preto, že sme cudzinci... Celé mesto je oranžové vďaka miestnemu kameňu, ktorý sa používa ešte v Mardine a nikde inde. Obľúbenou špecialitou domácich sú melónové jadierka (a sú vážne super).

Tesne pred zotmením sme dorazili do "perly východného Turecka" - do Mardinu. Nachádza sa asi 40 km od hraníc so Sýriou, ale viac vojakov nájdete tu u nás než tam. Nad mestom leží krásny hrad (na ktorý sme ale nešli ). Bolo už dosť neskoro, tak sme sa poprechádzali po uličkách a vydali sa na 4-hodinovú cestu domov.

Dorazili sme tesne pred polnocou úplne vyčerpaní (turecké cesty porazí asi len diaľnica do Prahy). Nikdy v živote som nebola taká šťastná, že vidím Adıyaman a vlastnú posteľ.